Keď som bola ešte malé dieťa, založila som tajný spolok pre všetky možné záležitosti UFO. Nepamätám sa už presne koľko nás v ňom bolo, ale viem, že to bol jeden veľký míľnik v mojom živote. Dokonca už vtedy sa u mňa prejavila spojitosť s umením a navrhla som nám aj vlastné vizitky. Keďže sme nemali e-mail, ani mobil zrejme tam bolo iba meno a možno tak pevná linka, z ktorej som aj tak mala zákaz telefonovať, keď raz došiel telefónny účet asi 250 SK a ja som dostala zaracha.
No, ale odbehla som mierne. Chcela som vysvetliť v čom spočívala naša tajná práca. Chodili sme po sídlisku a vymýšľali sme príbeh, že na našom sídlisku v minulosti pristalo ufo. Kto pochádza z okolia Vrakune veľmi dobre vie, že tam takýto úkaz máme. Tajné stretnutia sa konali pravé v okolí nášho Vrakunského Ufa. Hodiny a hodiny sme sedeli a hútali, ako sa sem vlastne dostali. A kedy to mohlo byt? Doma som nemohla spávať, lebo moja fantázia fungovala na maximálne obrátky. Škoda, že som za to vtedy nemohla dostávať plat. Určite by som si na tom zarobila minimálne na vysnívaný pojazdný karavan pre moju lyžiarku Barbie.
Nezabudnem aj na výmysel, ktorý som vykonštruovala, že ufóni vlastne nepotrebujú jedlo, lebo ich lietajúci tanier je strašné malý a nemali by to jedlo počas svojich letov kde uskladniť. Došli sme teda na to, že pijú iba vodu, ale, že vždy len, keď tajne pristanú. Ich vyspelé svety sú už niekde tak strašne popred, že im stačí do fľašky nabrať hocijakú blatovú vodu a hodia tam zázračnú tabletku na úpravu vody, ktorá im zaistí to, že zničí všetky baktérie z nášho sveta a oni sa môžu potom pokojne z tejto vody napiť a môžu znovu vycestovať niekam ďaleko. Minimálne do Lamača.
Bolo krásne byť dieťaťom a mať túto fantáziu. Super je to, že to aký si ako dieťa, sa zrejme až tak nemení, lebo túto fantáziu mám dodnes, ale o tom už niekedy nabudúce.
